Korčok využil formu diplomatického tlaku voči nelegitímnemu prezidentovi

Daný článok je doslovným prevzatím FB príspevku Eduarda Chmelára, v ktorom autor vyjadruje svoj kritický názor voči vyhláseniu ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka o tom, že SR uznáva Juana Guaidóa za legitímneho, dočasného prezidenta Venezuelskej bolívarovskej republiky.

Analýza bez zdrojov

Článok je uverejnený na internetovom portáli Infovojna.sk, ktorý je na stránkach konspiratori.sk hodnotený číslom 8,8/10, čo zodpovedá veľkej nedôveryhodnosti média. Samotný obsah článku je však doslovným prepisom FB statusu Eduarda Chmelára. Pán Chmelár sa dlhodobo situuje do pozície politického analytika/odborníka na medzinárodné a domáce témy, avšak v minulosti boli niektoré jeho výroky a analýzy vystavené veľkej kritike.

V samotnom statuse pán Chmelár neuvádza žiadne zdroje. Čitateľ tak nemá možnosť jeho argumenty priamo overiť či podložiť. 

Nie je uznanie ako uznanie

Chmelárov text je pomerne obsiahly a plný informácií. Časť z nich je pravdivých, ale v texte nie sú žiadne odkazy na zdroje. Mnoho informácií je však zavádzajúcich, vytrhnutých z kontextu, či nevhodne použitých.

Základom pre Chmelárovu kritiku je výrok ministra zahraničia SR, že rozhodnutie o uznaní Guaidóa za legitímneho dočasného prezidenta urobil sám a následne o ňom iba informoval vládu.

Pán Korčok je šéfom slovenskej diplomacie a má právomoc o takýchto otázkach rozhodovať.

Podobne to funguje v mnohých krajinách sveta. Traja najvyšší ústavní činitelia pritom v tomto roku podpísali deklaráciu o zahraničnom smerovaní Slovenskej republiky, čím de jure preukázali jednotnosť v názore pri otázke smerovania slovenskej zahraničnej politiky. Ak by v tejto veci nebola v koalícii zhoda, minister by takýmto konaním znevážil svoju pozíciu a znížil dôveryhodnosť svojej osoby a strany, ktorej je nominantom.

Chmelár píše, že Korčok opiera svoje rozhodnutie o fakt, že Guaidóa uznala väčšina členských krajín EÚ. Na „absurdnosť“ tohto argumentu poukazuje faktom, že väčšina členských štátov EÚ uznáva Kosovo a či ho teda tiež plánuje svojvoľne uznať.

Chmelár pritom vôbec nespomína to, že minister týmto krokom priamo reagoval na eskaláciu napätia medzi EÚ a Madurom, po tom, čo sa rozhodol vyhostiť šéfku delegácie EÚ vo Venezuele (Venezuela medzitým toto rozhodnutie stiahla). Tento krok bol využitý ako forma diplomatického tlaku voči nelegitímnemu prezidentovi a jeho režimu. Minister chcel zároveň vyjadriť jasnejšie hodnotové smerovanie SR. Ak by bol tento akt čisto politickým, k jeho uskutočneniu by došlo už oveľa skôr. 

Chmelár ďalej argumentuje tým, že Maduro je legitímnym prezidentom, ktorý stojí na čele medzinárodne uznanej vlády a že sa vlastne jedná o vnútornú záležitosť krajiny.

Z právneho hľadiska je náročné posudzovať celú situáciu ohľadom výkladu ústavy a právnych predpisov cudzej krajiny. Faktom však ostáva, že prezidentské voľby prebehli nedemokratickým a neférovým spôsobomMaduro navyše nechcel pristúpiť na opätovné konanie volieb. 

Jeho vládu pritom neuznáva cez 50 krajín vrátane 24 (so Slovenskom 25) krajín Európy, USA, Kanady, Veľkej Británie, väčšiny štátov Latinskej Ameriky – je preto zavádzajúce tvrdiť, že sa jedná o medzinárodne uznanú vládu. 

Zavádzajúcou informáciou je aj Chmelárova zmienka o Novom Zélande, ktorý neuznal Guaidóa. V skutočnosti sa však Nový Zéland k veci postavil neutrálne a z výrokov ústavných činiteľov krajiny možno jednoznačne vyčítať, že nepodporujú nedemokratický stav krajiny, v ktorom sa porušujú ľudské práva. 

Slovenská republika zároveň nijako nezasahuje do vnútorných záležitostí Venezuely, avšak ako krajina s demokratickými systémom a hodnotami má plné (medzinárodné) právo takýmto spôsobom vyjadriť nespokojnosť so situáciou v danej krajine.

Americký scenár? Ani nie

Text je zo svojej podstaty kritikou určitých krokov, udalostí a teda v ňom nemožno hľadať snahu o objektívnosť.

Hneď na začiatku Chmelár vypúšťa konšpiráciu, že scenár tohto kroku nebol písaný v Bratislave.

Chmelár sa v tomto statuse síce nesnaží priamo hodnotiť venezuelskú politickú scénu, avšak svojou kritikou krokov Guaidóa a nekritickým postojom voči prezidentským voľbám, a teda legitimite Madura, ukazuje svoj zaujatý postoj k problematike. Táto technika je známa ako “cherry-picking”, čím čitateľovi predkladá nevyvážené stanovisko.  

Následne sa Chmelár snaží vytvoriť prepojenie medzi Korčokom a USA, ktoré sú s režimom vo Venezuele v dlhodobom spore. Washington je v tomto vzťahu vykresľovaný veľmi negatívnym spôsobom, pričom sa spomína aj americké ťaženie v Iraku. Na toto nadväzuje Korčokovým pôsobením na pozícii štátneho tajomníka v Dzurindovej vláde, ktorá inváziu podporovala. Tu je prítomná technika logického klamu, a teda úmyselného vytvárania absurdných prepojení bez akéhokoľvek logickej náväznosti.

V závere berie slovenskej a európskej diplomacii svojprávnosť a pasuje ich do pozície poslušných amerických sluhov.

Podobne sa vracia ku Kosovu a straší jeho svojvoľným uznaním zo strany ministra Korčoka bez vedomia štátu. V tomto prípade sa jedná o techniky argumentu šikmou plochou a falošného prirovnania, kedy podmienky jedného prípadu neprávom a bez ostychu aplikuje na úplne inú problematiku, pričom straší rovnakým konaním vo všetkých možných otázkach podobného charakteru.

Dva obrázky, dva rôzne dojmy

Pán Chmelár k svojmu príspevku na FB pridal doplňujúci obrázok, ktorý je poskladaný z fotiek pána Korčoka a pána Guaidóa. V článku na infovojna.sk je však iný obrázok. Ten je značne zafarbený, pretože vyobrazuje Korčoka ako milovníka USA. 

Obrázok síce doslova odzrkadľuje obsah statusu pána Chmelára, avšak ešte pred samotným prečítaním textu vytvára v čitateľovi negatívny pohľad na pána Korčoka a jeho údajnú lásku voči USA, ktorá má vzbudzovať pocit jeho oddanej poslušnosti voči tomuto štátu.

Záver

Text je od začiatku zaujatý a to aj napriek tomu, že podstatou príspevku je kritika konkrétneho kroku ministra Korčoka. Autor tak postupne spadá do neobjektívneho vyslovenia názoru na politickú situáciu vo Venezuele, ktorá sa postupne preklopí na kritiku USA a vytvorenie negatívneho prepojenia medzi ministrom a americkou stranou. Text nemá zdroje, autor kombinuje pravdivé informácie s jednostranným výkladom svojich názorov. Používa niekoľko typov manipulačných techník a svoj názor podporuje negatívnym vykresľovaním oponenta.   

Celkové hodnotenie redakcie: 2,4/7


Autor analýzy: Adam Sitko

Close