NATO nepotrebuje vyvolať vojnu pre odôvodnenie svojej existencie

Koncom novembra zverejnilo NATO nový dokument s odporúčaniami pre jeho ďalšie fungovanie v horizonte najbližších 10 rokov. Dokument s názvom „NATO 2030: Zjednotení pre novú éru“ obsahuje napríklad analýzu súčasných možných hrozieb a spôsoby, akými môže NATO postupovať pri ich prekonávaní. Do kategórie hlavných hrozieb spadajú aj akcie Ruska a Číny. Niektorí ľudia tento krok vnímajú ako snahu NATO vyprovokovať konflikt, aby aliancia obhájila svoju relevanciu a existenciu – realita je však taká, že označenie Ruska a Číny za bezpečnostnú hrozbu je opodstatnená a logická.

Riziko povolania

Pôvodným autorom textu je severoírsky žurnalista Finian Cunningham. Napriek tomu, že študoval chémiu sa pán Cunningham rozhodol pokračovať v novinárskej ceste a nazbieral si niekoľko dekád skúseností. V minulosti napríklad pracoval ako autor a editor pre The Mirror a Independent. V súčasnosti však pri jeho mene vyskakujú najmä tri platformy, pre ktoré pravidelne publikuje – RT, Sputnik a Strategic Culture Foundation.

Prvé dve sú ruské štátne médiá, kým tretia platforma je ruskom dotovaný think tank, ktorý bol už v minulosti obvinený z toho, že šíri proruskú propagandu. Náhodnosť medzi týmto pozadím a obsahom článku je zrejme možné vylúčiť.

Aj mimo to sa však Cunningham zapísal do novinárskej (a internetovej) histórie ako zarytý odporca USA a NATO. Napísal mnoho článkov, v ktorých obviňuje USA, so špecifickým zameraním na prezidentov, z hanebných trikov a „hier“, ktorými sa snažia presadiť svoj vplyv. Finian Cunningham síce má teoretické poznatky a skúsenosti na vyjadrovanie sa k politickým otázkam, avšak je zrejmé, že to robí s výraznou subjektivitou.

Portály Pokec24 a Zvědavec, na ktorých je Cunninghamov článok zdieľaný, taktiež nevyvolávajú značnú dôveru. Podľa projektu Konspiratori.sk sú obe médiá hodnotené značne negatívne – a s dobrým dôvodom, keďže sú ich stránky plné článkov jednostranne orientovaných proti Západu so značnou dávkou hanlivosti. O objektivite týchto médií teda nie je možné dlho diskutovať.

Stratený v riadkoch

Hlavnú myšlienku celého textu predstavuje fiktívna potreba NATO akútne vyvolať nejaký konflikt pre obhájenie svojej existencie. Podľa Cunninghama je NATO iba prežitkom, ktorý už nie je potrebný a uvedomujú si to všetci – aj samotné vedenie NATO.

Idea toho, že nejaká organizácia prestáva byť relevantná iba preto, že vznikla pred 70 rokmi, je absurdná. Bola by pravdivá jedine v prípade, že by sa daná organizácia neadaptovala alebo nezmenila hlavný účel svojej existencie.

NATO sa však adaptovalo a postupne menilo svoju doktrínu do takej miery, aby bola jeho existencia oprávnená – v súčasnosti už nepredstavuje iba “protiváhu Ruska ako nástupcu ZSSR,” ale defenzívnu alianciu združujúcu demokratické štáty. Toto podčiarkuje aj Cunninghamom kritizované rozmiestňovanie zbraní v Poľsku a Rumunsku. Kým on a Rusko to vnímajú ako prípravu na útok, tak sa v skutočnosti jedná iba o obranné, protilietadlové raketové systémy. NATO v tomto prípade neposiluje svoj “meč,” ale svoj “štít.” Proces adaptácie aj naďalej pokračuje a NATO sa stále snaží prispôsobovať súčasným problémom a výzvam – dokazuje to aj spomínaný dokument „NATO 2030: Zjednotení pre novú éru.“

Cunningham vidí v tomto dokumente dôkaz toho, že NATO – hoci v kontexte celého textu je zrejmé, že za synonymum NATO považuje USA – chce vyprovokovať vojnu s Ruskom alebo Čínou, prípadne s oboma. Ako sám píše, k tomuto záveru prišiel čítaním medzi riadkami.  Je tu však pochybnosť, či sa Cunningham k čítaniu medzi riadkami vôbec dopracoval – medzi riadkami je totižto uvedený presný opak a odôvodnenie, že NATO má v úmysle viesť primárne diplomatické vzťahy a udržať ak nie priateľské, tak aspoň prijateľné vzťahy. Zdá sa, že autorovi stačilo na odsúdenie celého dokumentu už iba akákoľvek zmienka o Rusku a Číne. V texte a medzi riadkami sa pritom snažil nájsť tajný odkaz a myšlienku až do takej miery, že zabudol čítať to, čo sa v ňom skutočne píše.

„Oči vpred a neohliadaj sa,“ – zrejme taký pohľad má pán Cunningham na postup do novej éry a odchod zo Studenej vojny, a čokoľvek, čo by mohlo naznačovať nejaký odkaz na túto dobu je automaticky zlé. Ako napríklad označenie Ruska za bezpečnostnú hrozbu. Úmyselne však ignorovať Rusko iba z toho dôvodu, že by mohol niekto NATO označiť ako relikviu starej doby, ktorá sa nevie pohnúť od svojej starej agendy, by bolo nezodpovedné a kontraproduktívne.

Rusko si nárokuje okolie svojich hraníc ako svoje územie, čo dokazuje konflikt na Ukrajine a anexia Krymu, a vedie so Západom hybridnú vojnu, v ktorej sú hlavnou zbraňou informačné a vplyvové operácie. Toto sú hrozby, ktoré dokument spomína ako primárne – nespomína sa tu nič čo by vyvolávalo dojem, že sa NATO snaží k vojne reálne dopracovať.

Hrozby, ktoré Rusko skutočne predstavuje, sú reálne a dokázateľné, a NATO ich nemôže jednoducho ignorovať len preto, že stáť proti Východu bolo jeho hlavným cieľom 40 rokov. Je iba prirodzené, že sa NATO ako defenzívna aliancia bude brániť a podnikať kroky proti útočným krokom nielen od Ruska, ale od akéhokoľvek aktéra.

Vojnová snehová guľa

Značné predsudky voči Západu zo strany pána Cunninghama sme už hádam vysvetlili dostatočne. Čo dezinformačné techniky, ktoré tu boli využité? Hoci nie až tak zjavne, ale predsa sa tu objavuje argument šikmou plochou – podľa autora je vydaný dokument jasným znakom toho, že NATO zbrojí do vojny. Jedná sa podľa neho o akúsi prípravu a smernice, pomocou ktorých sa aliancia dopracuje k svojmu finálnemu cieľu – k masívnemu konfliktu. Cherry-picking tu už však zjavný je – Cunningham si z vydaného dokumentu vybral a využil to, čo sa mu hodilo. Týchto pár bodov mu pritom stačilo na úplnú a jednostrannú „vilinizáciu“ USA a NATO. Toto je patrné aj v jeho poznatku o výdavkoch NATO a Ruska do vojenskej techniky. Síce môže byť pravda, že výdavky NATO sú 20-krát väčšie, Cunningham však akosi ignoruje jeden podstatný fakt – výdavky NATO sú súčtom 30 členských krajín. Keby sa jednalo iba o výdavky USA, tak by bola „vojnychtivosť“ zrejmá, Cunningham však tento fakt úmyselne ignoruje, aby ohúril a šokoval čitateľov svojou poznámkou o 20-násobných výdavkoch.

Záver

V konečnom dôsledku je zrejmé, že Cunninghamov text je iba akýmsi manifestom pre očiernenie Západu využitím akýchkoľvek prostriedkov. Úmyselne si vyberá argumenty, ktoré mu pri tom pomôžu aj v takom prípade, že sú súčasťou nejakej širšej informácie. Neustále sa pritom odvoláva na to, že NATO potrebuje vojnu, aby predĺžilo svoju existenciu a akékoľvek spomenutie Ruska je pre neho iba dôkazom. Ak je ale iba čas vzniku organizácie dôvodom pre jej zánik, tak môžeme kľudne argumentovať, že by mala zaniknúť Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorej zakladajúcim členom je Rusko, a ktorá vznikla v minulom tisícročí.

Celkové hodnotenie redakcie: 1,5/7


Autor analýzy: Marián Maraffko

Editori: Michaela Ružičková, Peter Dubóczi

Close