Podľa Okamuru je boj proti nenávistnému prejavu fašistickou praktikou

S ďalším dňom pribudol na Facebooku ďalší príspevok kritizujúci Európsku úniu a jej „totalitné maniere.“ Kritickému oku člena českej Poslaneckej snemovne a predsedu strany SPD, Tomia Okamuru, neuniklo, že Európsky parlament vyjadril znepokojenie nad čoraz viac akútnejšou infodémiou. Kým je však väčšinou dokázateľné, že mnoho z dezinformácií je skutočne nepravdivých a škodlivých, tak pán Okamura vníma boj proti nim iba ako spôsob umlčania opozície a šírenia „bruselskej totalitnej pravdy.“

Elita kritikov

Tomio Okamura nie je medzi dezinformátormi a kritikmi Európskej únie nijaký nováčik – jeho facebookový profil je plný názorov a príspevkov o tom, koľko škody Únia robí a aký dôležitý je čo najrýchlejší „Czexit.“ Pán Okamura ako poslanec a predseda jednej z najúspešnejších politických strán v Česku aspoň spĺňa kariérne požiadavky k odbornému vyjadrovaniu sa k domácej a zahraničnej politike. Jeho primárny cieľ je však jasný – zvyšovanie si politických preferencií a šance dostať sa k moci skrz populistické metódy.

Jeho „slepá“ kritika EÚ bez pripustenia jej výhod je očividne samoúčelná. Takýto postup mu síce môže upevňovať jeho voličskú základňu a zvýšiť šance, že euroskeptici neprejdú v najbližších voľbách k inej politickej strane, avšak čoraz viac ho iba škatuľkuje ako zarytého kritika neschopného vypočuť si protiargumenty.

Sloboda slova existuje…

Čitateľ by pri prechádzaní tejto analýzy Okamurovho vyjadrenia mohol nadobudnúť pocit, že sme pokryteckí – kritizujeme Tomia Okamuru lebo odmieta iné názory, EÚ pritom bojuje proti dezinformáciám, čo sú vo svojej podstate iné názory. Je však veľmi dôležité rozlišovať diskusiu o rôznych názoroch a diskusiu o rôznosti faktov – práve v druhej rovine sa totiž pohybuje mnoho dezinformácií.

Realita je taká, že EÚ iné názory pripúšťa a diskutuje o nich. V konečnom dôsledku, Európsky parlament nie je zložený iba z jednomyseľne uvažujúcich politikov.

V súčasnosti ho tvorí 7 politických zoskupení zložených z politikov z rôznych štátov EÚ – tieto zoskupenia rozhodne nie sú jednomyseľné. Uvažovať o EP ako o skupine ľudí, ktorá zabudla na zvyšok spoločenstva a jednohlasne uzatvára rozhodnutia, je nesprávne. EÚ a jeho parlament v rámci prítomných skupín diskutuje a reflektuje rôzne názorové stanoviská.

Na druhej strane stoja dezinformačné a konšpiračné médiá. Tie sa na prvý pohľad môžu javiť ako seriózne a objektívne platformy – aj tu môžeme nájsť kvalitné články alebo komentáre k politickým udalostiam. Niektoré názorové články idú proti „tradičným“ médiám, ponúkajú alternatívu, niekedy vecnú, niekedy nie, ich obsah častokrát nekorešponduje s etickými normami spravodajstva. To by sa dalo tolerovať.

Problémom sú však dezinformácie, ktoré účelovo šíria lži a, jednoducho povedané, nezmysly. EÚ sa nesnaží umlčať všetky médiá, ktoré nespadajú do mainstreamu – snaží sa zamedziť šíreniu účelovo lživých a v niektorých prípadoch až škodlivých informácií.

Na internete je možné nájsť mnoho ničím nepodložených článkov a tvrdení, ktoré boli predstavené a vyslovene vymyslené iba preto, že ich autor chcel ponúknuť fiktívny naratív a podporiť „svoju pravdu.“ Príkladom nám môže byť článok na Infovojne, kde bolo fabulovanými argumentami “dokázané,” že Alexeja Navalneho neotrávili ruské tajné služby, ale americká CIA., alebo text zo Sputnika, podľa ktorého musíme suverénne odmietnuť “príkazy z Bruselu” aby sa z nás nestali “poskoci.” Zo samostatných politických predstaviteľov tu je napríklad pán Mazurek, ktorý naznačil, že očkovanie sa proti Covidu-19 bude povinné a že EÚ je „ZSSR a fašistická“ – čo je mimochodom absolútny oxymoron. Alebo keď iba nedávno pán Kotleba vyhlásil, že vakcína zmení štruktúru našich buniek, čo veľmi rýchlo vyvrátil odborník v medicínskej oblasti. Nech máme na novú vakcínu proti koronavírusu názor akýkoľvek, je zjavné, že takéto vyhlásenia okolo pravdy ani neprešli a slúžia iba pre vyvolanie senzácie, odporu a kritiky proti „zlému Západu.“ Práve tento nový trend šírenia škodlivých informácií sa EÚ snaží zastaviť.

…neoprávňuje však šírenie lží

Hlavným, a v podstate jediným využitým dezinformačným nástrojom je tu tzv. dôkaz slobodou.

Pán Okamura využíva právo na slobodu prejavu, aby zobrazil boj proti dezinformáciám ako totalitnú praktiku EÚ. Podľa neho má každý právo šíriť akúkoľvek informáciu – aj keď sa jedná o informáciu nepravdivú, útočnú alebo vyslovene škodlivú – a ak sa EÚ snaží akokoľvek zakročiť, tak je to jasná ukážka vstupu do novej totalitnej éry.

Mimo to sa však pán Okamura iba odvoláva na snahy EÚ a na ich uznesenia, čo tvorí aj väčšinu jeho príspevku.

Problematické je, že Okamura zľahčuje problém existencie dezinformácií a fake news – nielen v Česku, ale v celej V4 sa pritom nejedná o nejaký nový stav alebo problém. Hoci súčasná pandémia podnietila novú vlnu masívnej dezinformačnej kampane, jedná sa iba o novú sféru v ktorej sa môžu konšpirátori činiť. Výrazný problém s dezinformáciami je tu však badateľný už niekoľko rokov. Okamura taktiež očividne zavádza, keď tvrdí, že pojem nenávistný prejav má očierňovať kritikov islamu, imigrácie či neomarxizmu. Nenávistný prejav je závažnou kategóriou, proti ktorej je nutné zakročiť. Okamura však tento faktor zľahčuje a popiera jeho dôležitosť.

Ako päsť na oko

Príspevok dopĺňa vcelku šikovne vytvorený obrázok zobrazujúci „EUSSR“ – v preklade by bol najbližšie zrejme názov Európsky zväz sovietskych socialistických republík. Je treba uznať aspoň to, že prirovnanie EÚ k ZSSR je v súčasnosti celkom originálne, keďže sa viac objavujú prirovnania k nacistickému Nemecku. Keď si odmyslíme iróniu toho, že Okamura je pro-východný a pro-ruský politik a že Európska únia má toho so ZSSR v oblasti politiky a ekonomiky spoločné asi toľko ako antisemitizmus so sionizmom, tak obrázok napĺňa svoj účel – teda očiernenie EÚ a vykreslenie ho ako totalitného subjektu. Ako sa v ňom navyše píše, tak EÚ bojuje podľa Okamuru iba proti “takzvaným nenávistným prejavom a dezinformáciám.” Navodzuje tým dojem, že takéto správy neexistujú alebo nie su podstatné. Je zjavné, že tento problém účelovo ignoruje v inej rovine než ako iba ďalší spôsob ako kritizovať Úniu.

Záver

Tomio Okamura ostal verný svojmu štýlu písania a bez rozmyslu skritizoval EÚ a označil ju za totalitný režim. Je však pomerne dôležité rozlišovať medzi bojom proti dezinformáciám a represiou (napr. politických) oponentov, respektíve ich umlčovaním. EÚ sa rozhodne nechystá zakázať všetky médiá, ktoré sa označujú ako alternatívne a prenechať tým priestor iba „svojej pravde.“ Toto však pán Okamura opomenul a celý jeho príspevok preto vyznieva ako iba využitie ďalšej príležitosti ako očierniť EÚ a podporiť svoj populistický imidž. Preferencie nepustia, fikcia áno. 

Celkové hodnotenie redakcie: 1,6/7


Autor analýzy: Marián Maraffko

Editori: Michaela Ružičková, Peter Dubóczi

Close